Skupina pánov, mužov, chlapov ale hlavne tatov kráča Starým hájom jedným smerom. Bavia sa, niečo hľadajú. O chvíľu už smejúci sa nesú 6-metrový konárisko druhým smerom. Za nimi kŕdeľ detí, niektoré nesú papeky, niektoré sa úspešne pletú pod nohy. Konárisko spúšťajú na zem, hľadajú preň čo najlepšiu polohu, aby sa na ňom dalo sedieť. Deti sa s fučaním zapierajú do dreva, tiež chcú priložiť ruku k dielu.
V lete sa nám podarilo presťahovať ku Starému háju. Deti tu šantia medzi stromami, kopú blatové jamy, ale chýbal nám pohodlný priestor na desiatu či ranný kruh.
Rodičia Neškôlkárov!
Nielen mama a tato, ktorí nosia svojho drobca ráno do Neškôlky, ale naši kamoši, podporovatelia a spolupútnici na ceste výchovou. Zavolali sme ich a oni prišli. Niektorí napiekli koláče, iní vyhrnuli rukávy a v tropickom teple ponosili konáre, pníky aj mega stôl. Neškôlkári boli celí paf, že mohli motyčkami kopať jamy a vyrovnávať terén. Jedlo sa, pilo, pišťalo a smialo.
O čom to celé bolo?
O spoločnom diele
Nepostávali sme len tak a nedebatili. Ale spolu nosili drevá, dumali ako ich umiestniť, kopali, vyrovnávali a potom hrdo s koláčom obzerali náš výtvor.
Vznikla neškôlkárska lesná obývačka ?
To najdôležitejšie sa však dialo úplne nenápadne. Našim Neškôlkárom sa naskytol pohľad na svojich rodičov, ako fyzicky pracujú, tvoria a prekonávajú prekážky spoločne. Deti videli, ako partia dospelých dotiahla vec do úspešného konca a raduje zo spoločného diela.
Tak triviálne, prirodzené a výnimočné zároveň.
Ďakujeme rodičom aj sprievodcom za pomoc. Spravili sme si lesnú obývačku a pre deti veľkú vec. Ukázali sme im pozitívne vzory ?
Za podporu ďakujeme aj Nadácii Bratislava.
