V jedno ráno začali do Neškôlky chodiť štyri nové dievčatá, neskôr sa pridal aj chlapec Karol. Skupina už bola plná, ale my sme ich s úplnou samozrejmosťou prijali medzi seba. Cilka a Števka boli veľmi tvorivé a často navrhovali, čo všetko by sme ešte spolu mohli vyrábať, hoci Števka o sebe často pochybovala a kritizovala svoje výtvory. Keď sme jej povedali, čo si o nich myslíme, hanblivo sa usmiala. Neškôlkári nových nepoznali a bolo ich veru dosť. Naraz 5 nových kamošov sme ešte nemali, ale fascinovali nás ich mená. Napríklad žiadnu Irmu ani Violu ešte pred tým nikto nepoznal (vlastne ani Cilku a Števku 🙂 ).
Violu a Cilku si obľúbili hlavne preto, že sa s nimi vo voľnej chvíli jašili na žinenkách. Druhé dve totiž spomínali bolesti kolien a radšej zostali debatovať pri stole. O zvieratkách aj svojom hospodárstve, o náročnej ceste k nám aj takmer neprekonateľných schodoch. Karol bol mlčanlivý, ale vždy keď sme ho oslovili, milo sa usmial. Všetci piati ostatným veľmi ochotne pomáhali a hoci niekedy naťahovali ruku s „nevidím na to“, vedeli strihať aj s tupými nožnicami. A to bola obrovská pomoc, lebo tie našich Neškôlkárov rozčuľujú asi najviac. Keď sme si obkresľovali ruky, oni ich mali najväčšie. A vráskavé. Také Neškôlkári nevídajú často.
Bolo skvelé smiať sa s touto novou partiou, posúvať si nimi tanier s koláčmi, počúvať o ich rodinách aj o tom, ako sa im nechce obúvať. Hoci boli s nami kvôli vypuknutiu pandémie len krátko a museli sa schovať za brány Domu tretieho veku, aby boli chránení, sľúbili sme si, že keď bude zasa lepšie, naučia nás sadiť a my ich niečo o lese.
Vďaka nášmu projektu Spojenia mali naši Neškôlkári možnosť prekročiť bariéru ostychu pred neznámimi, ktorí sú trochu iný a skamarátiť sa s nim. S, teraz už našimi, seniormi. Inak vyzerajú, inak sa pohybujú, inak rozprávajú. A predsa majú toho s Neškôlkári toľko spoločného. Tešíme sa na ďalšie stretnutia ?
Za podporu projektu Spojenia veľmi ďakujeme ČSOB nadácii.