Spomienky

To sa mi páči!

Náš prvý lesný klub vznikol bez toho aby sme vedeli, že sme klub.

Že sme v lese, to sme vedeli. A dnes už na nás môžem nostalgicky spomínať aj ako na klub. 

Mali sme aj domček na strome. Vlastne dva. Jeden na orechu, druhý pri potoku.

V lese nad Starou Turou pri našej romantickej chatke bez pitnej vody, bez kúpeľne, splachovacieho záchoda či televízie. V klube sme boli štyria, dvaja chalani a my so sestrou. Odkedy sme prišli na chatu, čakali sme na auto, ktorým prišli susedia – parťáci a už nás nebolo. 

Skúšali sme svet.

Či sa dá hojdať na tom ohnutom konári (dalo sa), či sa dá piť voda z tej malej studničky na lúke (dala sa), či sa vratná fľaša vráti, keď ju hodíme plnú na zem (vrátila sa, ak to nebolo dole kopcom), či sa dá hrať basketbal na hline (nedá), či preskočíme potok alebo či môže byť v gumákoch zima, aj keď nepremoknú. 

Chutnali sme svet.

Chutnali sme kvety a bodliaky, navliekali na steblá trávy lesné jahody, zbierali lesné maliny, pichali sa o černičie, tŕpli planými hruškami a višňami a sladili si jazyky žltými slivkami.

Starali sme sa.

O pitnú vodu, ktorú sme nosili z náprotivného kopca, o hrášok, o preberanie mrkvy, o mandelinky zemiakové (teda o tie sme sa moc nestarali, tie to neprežili, skôr o tie zemiaky) aj o seba navzájom.

Hrali sme sa.

Na najobľúbenejšiu hru nám stačila metla. Večer sme opekali a počúvali, čo kde šuchlo. Keď nám spadla slanina do ohňa, podelili sme sa so zvyškom. Spať sme chodili s baterkami alebo aj bez, veď hviezdy svietia. Hľadali sme poklad a stavali hrádze v potoku. Nachytali sme do nich žubrienky a pravidelne sme ich počítali, až kým neostala žiadna. A nikdy sme sa nedozvedeli, či niektoré dorástli na žabu a odsťahovali sa, alebo pomreli. Chytili sme slepúcha a kobylky nás šteklili v dlaniach. 

Boli sme mokrí, špinaví, unavení. Dodnes si však myslím, že tie cesty vlakom s dvoma prestupmi a tony ovocia, čo odtiaľ mama navláčila aj s dvoma malými copaňami sú darom, ktorý jej nikdy nebudeme vedieť splatiť. Viem, že zážitky na naše deti neprenesieme a detstvo je len jedno. Ale verím, že je pre deti vzácnejšia jazva na kolene ako čisté nechty. A keď raz budú môcť naše ratolesti napísať podobný blog s vlastnými príbehmi z trojrozmerného sveta, spomenú si aj na Neškôlkárske roky.

Janka

Foto: VeroniCa Basty

To sa mi páči!

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *