Budú s Neškôlkarmi väčšinu dňa. Budú s nimi pri jašení, objavovaní, aj keď budú unavení či mrzutí. Objímu ich, keď bude treba, povzbudia pri neúspechu. Možno ich prekvapia či nahnevajú, keď budú stáť za svojím a nebudú chcieť uhnúť z nastavenej hranice. Neškôlkarske sprievodkyne čaká náročná práca snov 🙂
Sme rady, že sa nám podarilo nájsť do tímu Neškôlky ľudí, ktorí
majú cit pre deti, otvorenú myseľ a chuť rásť. Páči sa nám na nich, že si
vedia nájsť cestu k deťom a tá ich vedie aj cez les.
Všetko sú to Osobnosti a veľmi sa teším, že nám práve ony pomôžu potiahnuť, udržať aj vyšľachtiť Neškôlku tak, aby bola pre našich Neškôlkarov výnimočná a zároveň úplne normálna.
Zoznámte sa s našimi sprievodkyňami pre Neškôlku – s KatkouJ,
Ivou a Martou
a sprievodkyňami pre Neškôločku – s KatkouH a Lulou.
- Prečo si si vybrala Neškôlku?
KatkaJ: Vybrala
som si Neškôlku, pretože verím, že bohaté množstvo voľného pohybu na čerstvom
vzduchu, je pre škôlkarov a škôlkarky najlepším základom pre zdravý
vývin.
Marta: Líbí se mi koncept lesních školek, sama jsem chtěla, aby měl můj syn možnost trávit svůj čas co nejdéle v přírodním prostředí a rozvíjet se přirozeným způsobem. Neškôlku jsem si vybrala díky tomu, že dala šanci rozmanitým osobnostem bez podmínky pedagogického vzdělání a hlavně kvůli jejich zapálení pro práci s dětmi a možnost být jim partnerem v jejich rozvoji a poznávání.
Iva: Neškôlku
som si v prvom rade vybrala preto, lebo zdieľam rovnaké priority a neskôr
aj pre ľudí, ktorí sú Neškôlka.
KatkaH: Neškôlka
je pre mňa miesto, kam prichádzam s radosťou a s očakávaním, aký
program nám príroda a počasie pripravili. Páči sa mi pozorovať, ako sa
deti prirodzene pohybujú po lese, ako vnímajú všetko okolo seba.
Lula: Ona si vybrala mňa 🙂 Už dlho som túžila po tom „robiť v škôlke“, ale bola som zamestnaná v agentúre a nedalo sa to skĺbiť. Nakoniec som sa rozhodla, že sa chcem vydať na cestu freelancera a odišla som z agentúry. Nezávisle od toho, prišla kamoška Pyra s ponukou, či by som nechcela robiť sprievodkyňu v Neškôlke. Nebolo nad čím dumať, bola to jasná voľba 🙂
- Čo ti dáva práca s deťmi?
Marta: Radost, sebepoznávání, možnost vnímat svět jiným pohledem, učení se větší trpělivosti i uvědomování si spojitostí z vlastního dětství se vzorci svého chování a komunikace v dospělosti. Možnost vypnout od běžných starostí, vyčistit hlavu a zase si chvilku „hrát“.
Iva: Čas s deťmi
ma učí a inšpiruje. Deti vedia veľa dôležitého, na čo sme my dospelí už
zabudli.
KatkaH: Decká mi ukazujú, že sa dá prežívať všetko naplno. Či už je to lezenie po spadnutých stromoch, alebo pozorovanie mravcov, ktoré si robia zásoby alebo obkreslovanie sa kriedami na chodníku. Je oslobodzujúce si uvedomiť, že oblečenie sa dá oprať. A tak sa úplne slobodne môžem nechať zahrabať do lístia 🙂
Lula: Pre mňa je
to úplne iný svet. Taká psychohygiena od všetkého. V tom momente, keď som
s nimi, nie je nič dôležitejšie, len ten prítomný okamih, to, čo v tej
chvíli robíme, o čom sa rozprávame. Možno je to tým, že oni ešte čas
nevnímajú tak ako my dospelí a preto žijú prítomnosťou.
- Čo si myslíš, že deti najviac potrebujú?
KatkaJ: Myslím si, že deti v
škôlkárskom veku potrebujú predovšetkým pohyb, hru, harmonické prostredie,
priestor pre samostatnosť, poriadok a štruktúru. A v neposlednom rade
– prijatie so všetkými pocitmi, ktoré život prináša.
Iva: Deti podľa
mňa potrebujú najmä spokojných rodičov, lásku, pozornosť a cítiť, že sa
snažíme pochopiť ich. Tiež si myslím, že je dôležité, aby vnímali, čo znamená
rešpekt k sebe aj k druhým (čím podporíme aj ich sebalásku).
KatkaH: Slobodný
priestor. Na hru, poznávanie seba, prírody, spoluneškôlkarov. Ale aj priestor
na prekonávanie samých seba, či pomáhanie iným.
- Čo chceš deťom odovzdať?
KatkaJ: Rada by som deťom odovzdala obraz dospelého človeka, ktorý je priateľský, rešpektuje seba aj druhých, stojí si za tým, čo povie, hovorí to, čomu verí, má rád život a je s ním sranda.
Iva: Pekné
spomienky, kvalitne strávený čas. Chcem ich podporiť v tom, aby rozvíjali
to, kým sú a v čom sa oni cítia najpravdivejšie.
KatkaH: Bola by som veľmi rada, keby sa decká naučili, že sa dá žiť jeden vedľa druhého, ale aj spolu. Páči sa mi myšlienka, že všetko sa dá vyjadriť slovami.
- Čo podľa teba nemajú deti radi na dospelých?
Marta: Myslím, že nemají rády, když se dospělí mračí nebo zlobí. Když zakazují, nerozumí jejich hrám, nutí je uklízet.
Iva: Podľa mňa im lezie na nervy, keď berieme veci príliš vážne. A sme čudní, keď od nich stále niečo chceme 🙂
KatkaH: Jedinečnú
schopnosť prerušiť najväčšiu srandu v tej najhoršej chvíli.
- Čoho sa podľa teba deti priemerne najviac boja a prečo?
KatkaJ: Stotožňujem
sa s názorom, že deti sa najviac boja strachu dospelého. Keď sa ten/tá
mocný/á veľkáč/ka toho bojí, tak to už musí byť fakt zlé, no nie?
Lula: Toho, čoho sa boja rodičia 🙂 ale rôzny vek, rôzne veci. Napríklad zo skúsenosti viem, že úplní drobci sa boja bradatých mužov. Ale neškôlkári vo všeobecnosti… asi veľkých psov. A prečo? Aj ja by som sa bála psa, keby bol rovnako vysoký ako ja. Je rýchly, má prudké pohyby a chce ma očuchať. Čistý des 🙂
- Aké jedlo nezješ?
KatkaJ: Volajú to
jahňacina, ale všetci vieme, že v skutočnosti to je malá ňuňkavá ovečka!
Marta: morské potvory – rosolovité věci z lastur
a ulit
Iva: Nie že by
som nezjedla, ale skutočne od detstva nerozumiem dukátovým buchtičkám. Aká je
to buchta bez lekváru? A k tomu puding… aby sa tie ťažko napečené
buchty rozmočili???
Lula: Akékoľvek jedlo s rascou. Takže „topka“ je vajíčková polievka s rascou 🙂
- Akú šarapatu si ako dieťa vyviedla?
Marta: Mohlo mi být tak maximálně 5. Chovala jsem v náručí naše malé koťátko a chodila s ním po bytě sem a tam. Nevím, jak mě to napadlo… ale když jsem procházela okolo táty, který byl ke mě zády, rozhodla jsem se, dát mu to kotě na záda. Akorát že kotě se zachytilo drápky o gumu kalhot a pěkne sa svezlo i s kalhotami k zemi. Co následovalo, asi tušíte 😀
Lula: hmm, tých bolo veľa. Ako deti sme veľa času trávili u babky a dedka na dedine (najmä cez prázdniny). Od rána do večera sme behali po vonku a „domov“ sme sa chodili len najesť. Založili sme si kanceláriu duchov na povale, hojdali sa na lane na orechu v záhrade a polievali sa hadicou (natáčali sme film Tarzan), skákali cez „žumpoidný“ potok, dobre sa v ňom vyváľali, vyvolávali duchov, porozbíjali pár vecí, potrhali oblečenie, pokazili bicykle, zlomila som si dvakrát ruku, spadla do žihľavy, odrela kolená. Ale sú to tie najlepšie spomienky na detstvo, aké si viem predstaviť.
- Aká je tvoja špeciálna vlastnosť alebo
zručnosť?
KatkaJ: Nepodlieham
panike. Väčšinou 🙂
Iva: Perfektne
tancujem na funky a rozpoznám zopár hríbov v lese 🙂
Kata: Zvykne sa
o mne hovoriť, ze vyrobím kreativitu z hocičoho a viem sa dotknúť jazykom
nosa 😉